ŠTVRTOK: VIERA A EUCHARISTIA

Aj dnešné ráno sa veriaci opäť v hojnom počte zišli v chráme, aby sa posilnili Božim slovom a prehlbili svoju vieru. Sv. omša začala o 8h a celebroval ju pater Martin.

Páter Peter sa k nám prihovoril v homílii. V dnešnej dobe máme veľké poznanie sveta. Dokážeme predpovedať počasie, dokážeme skúmať hlbiny vesmíru, atď. a máme aj poznanie o Božích pravdách. Často z informácií, ktoré máme, keď počujeme všetko, čo sa deje vo svete, získavame strach, negatívne emócie. Častokrát sa to javí tak, akoby nám niekto ukradol, to, čo nám dáva bezpečie, čo nám dáva oporu v živote. Má Boh miesto v mojom srdci?

Ježiš nám dal poznanie Božích tajomstiev, ktoré nás osvetľuje, dal nám svetlo. V dnešnej dobe potrebujeme obnoviť vieru, nanovo uveriť Bohu, aby sme neboli dvojtvárni, aby sme nemali jednu tvár v kostole a druhú inú na pracovisku, v rodine. Je na nás vidieť, že sme veriaci ľudia? Pýtajme sa Boha, kam nás chce viesť, aké sú jeho plány pre môj život? Príkladom nám môže byť sv. František z Assisi, ktorý sa neustále pýtal, čo chce Boh a aké veľké veci dokázal.

Čo chce Boh odo mňa? Čo chce cezo mňa urobiť? Prichádzame k Bohu s našimi plánmi. Rovno mu ich predložíme a čakáme požehnanie. Ale Boh požehná iba tie veci, ktoré chce. Boh je dobrý otec. Ani rodičia nedajú všetko deťom čo chcú. Ľudia sú schopní uveriť v rôzne zázraky dnešnej doby: stlačíme tlačidlo a veci fungujú; z mobilu sa dá ovládať kúrenie či ozvučenie v kostole, z izby môžeme zapnúť vyhrievanie sedadiel v aute, aby sme nastúpili do teplého… K Bohu niekedy prichádzame s nepodstatnými vecami, ktoré sa nám javia ako dôležité: úspech, kariéra, uzdravenie z problémov… Dnes je málo ľudí schopných uveriť, čo nám hovorí Boh. Boh nás pozýva k sebe, aby sme boli šťastní, aby sme sa dostali do neba.

Veríme, že Boh je spravodlivý sudca. Sledujeme dnes rôzne kauzy, o ktorých sa všade rozpráva. Sú ľudia, ktorí nemajú vieru, ale sú ochotní pripustiť, že je tu vyššia moc, ktorá koná spravodlivo, ktorá spravodlivo vyrieši tieto kauzy. Sme naozaj schopní pripustiť, že je tu Boh? Boh, ktorý chce spásu hriešnikov, ktorý nás nechce zatratiť, ktorý nechce iba potrestať? Ba naopak chce nás priviesť na cestu spásy. Keď sa otvoríme Bohu, budeme kráčať po jeho cestách; keď mu uveríme, keď sa budeme učiť počúvať Božie slovo, začnú sa diať v našom živote rôzne veci. Vidíme, že svätci dokázali prekonať rôzne protivenstvá, dokázali vydržať s Kristom aj za cenu života. To je viera! Viera, ktorá nám dáva silu, nádej. Noe uveril a začal korab. Začal ho stavať na kopci, čo je nelogické. A Boh cez neho zachránil ľudí a zvieratá. Povieme Bohu áno a vykročíme na cestu s Ním?

V živote stále budú pochybnosti, prežijeme krízy, čo môže otriasť našou vierou. V živote stretávame ľudí; niektorí ľudia sú pre nás požehnaním a niektorí sú pre nás skúškou. Treba sa zamýšľať aj nad tým, čo mi chce Boh povedať aj cez tých nepríjemných, čo sú pre mňa skúškou. Potrebujeme si prečítať niečo, čo posilní našu vieru, vzdelávať sa vo viere, modliť sa, aby sme mali poznanie. Na sv. omši sa stretávame s Ježišom, ktorý nám dáva nádej, ochotu vykročiť každý deň vpred.

Po sv. omši opäť veriaci v dlhých radoch čakali na sviatosť zmierenia. Popoludní o 16h sa pátri presunuli do kostola sv. Ondreja v Bzenove, kde ich tiež čakali dlhočizné rady. O 18h bola sv. omša a po nej pokračovali vo vysluhovaní sviatosti zmierenia. Nenechali žiadneho penitenta odísť bez spovede. Spovedali až do neskorých večerných hodín.

Súbežne bola sv. omša vo farskom kostole, ktorú celebroval náš pán farár Marek. V homílii sa prihovoril páter Michal.

Žalmista hovorí po svojej skúsenosti s Bohom: Pán je môj Pastier nič mi nechýba, pasie ma na zelených pasienkach, vodí ma k tichým vodám…. Keď to hovorí starozákonný človek, o čo skôr to môžeme povedať my, ktorí poznáme toho Pastiera Ježiša. Je to náš Pastier, ktorý nás vedie k tichým vodám. Kresťan je ten, ktorý je pozvaný na hostinu, hovorí pápež František, pozvaný na radosť z toho, že je vykúpený , na radosť zo spoločenstva s Bohom. Hostina to je spoločenstvo ľudí. Sme tu so všetkými, ktorých tu Boh pozval. Všetci sme tu rovnocenní. Všetci sme tu ako hriešnici.

V úvode sv. omše hovoríme: Pane zmiluj sa.  Baránok Boží odpusť nám naše hriechy. Každý tu má svoje miesto, lebo tvoja vstupenka je krst. Sme tu pozvaní. Možno niekto zblúdil a vrátil sa k Otcovi. Každý dostáva tú istú hostiu, ten istý pokrm. Spája nás ten istý duch. V tom istom duchu sa modlíme Otče náš. Pred sv. prijímaním si podávame  ruky, to znamená: si môj brat/sestra, nie si mi ľahostajný. Som ochotný ti pomôcť. Nie sme tu iba ako zhluk ľudí, ale sme tu jedna rodina, Božia rodina, tých, ktorých si Ježiš pozval.

Prestieraš mi stôl a kalich mi napĺňaš až po okraj – to Ježiš nám tu pripravuje hostinu. Povedal učeníkom: „ Ako som túžil jesť toho Baránka s vami…“ –  aj v dnešnom evanjeliu sme počuli  ako Ježiš všetko pripravoval. Učeníci našli všetko pripravené. Ježiš všetko pripravil. Aj my pripravíme kúsok chleba, víno, kadidlo, ale to podstatné urobí Ježiš sám. On sa nám dáva zázračným spôsobom. Ježiš sa nám dáva pod spôsobom chleba a vína. Pyšný človek povie: ako môže byť Boh prítomný v kúsku chleba? Ale Boh  je všemohúci.  On je hostiteľ.

Ako sa mi môže Boh dať v kúsku chleba? Potrebujeme pokoru a vieru, aby sme prijali spôsob ako sa nám Boh dáva. Nie my rozhodujeme, ale On rozhoduje.

Chlieb a víno, tam je obsiahnutý celý vesmír, všetka námaha.

 V Jeho rukách sa všetko premení. Ježiš pri poslednej večeri vložil celú svoju lásku, celý svoj život a obetu: „ Vezmite a jedzte, toto je moje telo“. To som ja, dávam sa vám, prijímajte ma a my sa s ním zjednocujeme. Eucharistia je pokrm dospelých – povedal Ježiš Augustínovi. Nie ja sa premením na teba, ale keď ma prijmeš, ty sa premeníš na mňa. Stávame sa Kristom, premieňame sa. Ako hlboko ide jeho láska.

Po sv. prijímaní sa modlíme: Pane svojim telom a krvou  uzdrav moje srdce, premeň ma, vzkries ma. Pane vzkries ma, nie ako si vzkriesil Lazára, ale vzkries ma k novému životu.  Ježiš premieňa a kriesi pri každej Eucharistii. To je ten veľký zázrak.

Dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života.

Je niečo čo nás zjednocuje tu a to je Ježiš. Jediná Kristova obeta. Jediný Pán. To je Jeho obeta, do ktorej my vstupujeme.  Keď ideme na sv. omšu, tam stretáme Ježiša, ktorý sa nám dáva, ktorý nám umýva nohy.  Často povieme, neviem sústrediť sa na sv. omšu. Uvedomme si, že ideme na Kalváriu, dotýkame sa Kristovej obety. Tá istá obeta. Tu sa stráca čas. Nie, že pozeráme na hodinky, kedy už je koniec? Vstupujeme do Božieho priestoru.  Preniká nás jeho prítomnosť a odchádzame premenení.

Ježiš, ktorý nás tu zjednocuje, premieňa, dáva sa nám. Pozvime ho: Ježiš, príď ku mne. On príde.

Sv. omša je tá tajomná hostina, ktorá začína tu na zemi a bude pokračovať v nebi s našimi blízkymi ako sa modlíme v sv.omši:  pevne veríme, že aj my sa tam s nimi budeme naveky radovať v tvojej sláve…